O naozaj dobrom ročníku

Asi každý z nás zažíva ten pocit, že pozerá niečo o varení a zrazu má pocit, že to bude vedieť pripraviť jedlo ako Gordon Ramsey. Alebo uvidí v telke ročný program, kde Chris Powell z každého vytesá sochu a už si aj hľadá v Google efektívny tréning vo fitku. Presne to mám, keď pozerám filmy o víne. Príde mi, že som someliér roka a rozoznám viac ako len biele od červeného.

Otváram fľašku toho “červeného” z moravského vinárstva Lahofer. Alibernet, ročník 2013. Vonia ako lúka pod lesom. Vonia po malinách, čiernych ríbezliach, po slnku a lete. A tam niekde som aj svojou mysľou.

Keď som pred pár rokmi videla prvýkrát film A Good Year (Dobrý ročník, 2006) do sekundy som sa zamilovala. Takto nejak som si predstavovala atmosféru provensálskych viníc, francúzskeho vidieka a života, ktorý sa prežíva srdcom a rukami ľudí ktorí oberajú strapce. To, že malý Max pil hneď v úvode zriedený pohár Bandol- ročník 1969, mi prišlo trestuhodné a zároveň patričné na danú lokalitu.

Dej sa odohráva v nádhernom prostredí provincie Luberon, asi 50 km od mesta Avignon. Na vidiek, kde vyrastal prichádza neotesaný, sebecký Londýnčan, akým sa Max stal za roky kariéry biznismana. Miluje cognac a je  absolútne neschopný oceniť dedičstvo, ktoré mu jeho strýko Henry po smrti zanechal. Do toho chute a vône Le Coin Perdu a Bordeaux.

Hlavnou témou, viac ako nedoceneného filmu Ridleyho Scotta, je láska. A chuť vína na perách milovanej ženy. Ale pamätal si, že kvasnice menia cukor z hrozna na alkohol, čo je zapríčinené únikom oxidu uhličitého. Pamätal si, ako šťastné ho robili obyčajné veci. Ako skákal do bazéna, ako hral tenis, šach a kriket, ako jednoducho len žil nekomplikovaný život chlapca na prázdninách.

Víno nie je o alkohole. Ale o schopnosti užívať si život v každej sekunde. S ľuďmi, ktorí nám ho stále pripomínajú. Je o rozhovoroch v minulom čase. O hodinách, kedy vieme spomaliť a sadnúť si do slnkom zaliateho kresla. Cítiť krv, ktorá nám prúdi telom a pozerať sa okolo seba bez slov.

Lucia